Prinášali mu aj nemluvňatá, aby sa ich dotýkal. Keď to videli učeníci, dohovárali im. Ale Ježiš ich privolal a povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“

Lukáš 18,15.16

Zvláštny text. Rodičia prinášajú svoje deti k Ježišovi, pretože túžia, aby ich požehnal. Určite už s nimi boli v chráme, aby za ne priniesli predpísanú obeť, po ktorej kňaz vyslovil nad ich dieťaťom požehnanie.

Zrejme sa im však to, čo zažili v chráme, zdalo formálne. Mnohí kňazi to možno považovali za svoju povinnosť. Robili len to, čo im predpisoval zákon. Niektorým rodičom to vyhovovalo. Aj pre nich to bola len povinnosť, ktorú ako Židia mali podľa zákona splniť.

Lukáš však hovorí o rodičoch, ktorí chceli pre svoje deti viac. Chceli mať istotu, že Boh bude ich potomkov sprevádzať, chrániť a požehnávať. Snažili sa pretlačiť k Ježišovi v domnienke, že pochopí ich túžbu. Keď už boli takmer pri ňom, zrazu sa im do cesty postavili učeníci a snažili sa ich odohnať.

Prečo? Báli sa azda, že deti budú plačom rušiť kázanie? Alebo si mysleli, že ich Majster má dôležitejšiu úlohu než venovať čas a energiu deťom? Lukáš to nevysvetľuje. Len to zaznamenáva a uvádza Ježišovu reakciu.

Každý môže prísť k Bohu a povedať mu, po čom túži. Rodičia môžu túžiť po Božom požehnaní pre svoje deti. Chorí môžu túžiť po uzdravení; hriešnici po odpustení. Ježiš chce, aby som odložil svoj strach a prišiel k nemu. Prijal deti, prijme aj mňa.