Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.

Lukáš 18,14

Dvaja muži, ktorí sa modlili v chráme, odchádzajú domov. Jeden odchádza spokojný s tým, že na posvätnom mieste Bohu povedal, aký je zbožný a vzorný. Vrátil sa domov a netuší, že Boh sa pozerá na jeho život úplne inak. Jeho samoľúbosť mu bráni v sebareflexii.

Modlil sa v Božej prítomnosti, ale namiesto Božej dokonalosti vnímal len tú vlastnú. Keby sa pozrel na Stvoriteľa, hovoril by inak.

Mýtnik vnímal prítomnosť Boha v chráme. Božia sláva ho tak ohromila, že mohol len prosiť: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (Lk 18,13) Uvedomoval si svoju hriešnosť a túžil po tom, aby mu Boh odpustil. Nechcel žiť ako predtým. Dúfal, že Stvoriteľ ho oslobodí od ťarchy minulosti.

Farizej odchádza domov rovnako samoľúby, ako prišiel. Nič nechcel, preto nič nedostane. Jedného dňa, keď príde deň Božieho súdu, bude „ponížený“.

Mýtnik odchádza ospravedlnený. Boh mu dovolil nechať minulosť i hriechy v chráme. Jedného dňa, keď príde deň Božieho súdu, bude „povýšený“. Boh ho prijme do svojho kráľovstva a dá mu výsadu večného života.

V tomto príbehu Boh splnil obom ich želania. Jeden nič nechce, preto nič nedostane. Druhý sa teší z odpustenia. Boh nám nevnucuje spasenie. Svoju milosť ponúka všetkým. No dostanú ju len tí, ktorí po nej túžia, pretože si uvedomujú svoj skutočný stav.