Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej stál a takto sa v duchu modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam.“

Lukáš 18,10–12

Keď dvaja ľudia robia to isté, nemusí to byť to isté. Platí to aj o modlitbe. Do chrámu vstúpili dvaja muži. Jeden bol presvedčený, že je zbožný; druhý si uvedomoval, že je veľký hriešnik.

Ježiš sa najprv zameral na farizeja. Bol to vzorný človek a príkladný veriaci. Poslucháči očakávali, že na jeho adresu budú počuť samú chválu. Mýtnik im bude určite predstavený ako odstrašujúci príklad. Veď je to kolaborant.

Všetci sú presvedčení, že presne vedia, ako bude príbeh pokračovať. Zrazu je však všetko úplne inak. Ježiš ich prekvapí tým, že nepochváli farizeja. Tento pyšný muž to zvládne sám.

Farizej sa stretáva s Bohom. Namiesto toho, aby oslavoval svätosť a dokonalosť svojho Stvoriteľa, uctieva sám seba. Pripomína všetky svoje cnosti. Potom spomenie aj mýtnika, toho nešťastníka, ktorý mal tú drzosť vstúpiť do chrámu v rovnakom čase ako on.

Počas modlitby sa ľudia zväčša klaňajú Bohu. Ďakujú mu za všetko dobré a vyjadrujú mu svoje prosby. Môžeme prosiť o zdravie, odpustenie, požehnanie a ochranu. Tento muž neprosí o nič. Len sa chváli svojou dokonalosťou a svätosťou. A keďže nič nechce, nič nedostane.