Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: „Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“

Lukáš 15,28–30

Starší brat. Ten, ktorý z domu nikdy neodišiel. Ten, ktorý sa tváril, že ochotne poslúcha. Teraz mu maska spadla. Už nemá silu predstierať. Nie je predsa možné, aby otec prijal syna, ktorý všetko premrhal s neviestkami a teraz sa tvári, akoby sa nič nestalo. To nie je fér.

Jeho hnev a zlosť sú také silné, že si v tej chvíli ani nevšimne, ako ubližuje svojmu otcovi. Neuvedomuje si, ako kazí radosť, ktorá ešte pred chvíľou naplnila celý dom.

Ak chcem zistiť, aký pevný je môj vzťah s Bohom, potrebujem sa stretnúť s tými, ktorým Boh prikryl zápach ich hriechov – opilstva, hazardných hier, nevery a dokonca aj väzenia – „rúchom Kristovej spravodlivosti“. Ak mám pri stretnutí s nimi pocit, že nie sú takí dobrí ako ja, a preto by nemali byť v nebi, som v rovnakej pozícii ako starší syn v Ježišovom podobenstve.

Čo ma môže zachrániť? Jedine to, že „vstúpim do seba“, podobne ako môj mladší brat. Ak si nepriznám svoju hriešnosť, stanem sa bezdomovcom vo vlastnom dome.

Nebo nie je pre tých, ktorí si myslia, že si ho zaslúžia svojou dobrotou. Ak chcem ísť do neba, musím dovoliť Otcovi, aby zo mňa zmyl moje hriechy a prikryl ich svätosťou a milosrdenstvom. Ak to neurobím, nepomôže mi ani Stvoriteľ.