Veď nič nie je také zahalené, aby nebolo odhalené, a nič nie je natoľko skryté, aby nevyšlo najavo. Lebo čo ste povedali v tme, budú počuť na svetle. Čo ste v komôrkach pošepli do ucha, budú rozhlasovať zo striech.

Lukáš 12,2.3

Niekedy sa dostávame do situácií, keď musíme niečo tajiť, pretože pravda by mohla niekoho ohroziť. Počas druhej svetovej vojny bolo treba ukrývať Židov. Za minulého režimu sme museli skrývať zakázané knihy. Ale o tom Ježiš nehovorí.

Ježiš sa prihovára svojim nasledovníkom a varuje ich pred tým, čo mohli vidieť na svojich duchovných vodcoch. Navonok sa zdali byť dokonalí a svätí, ale v skutočnosti boli často hriešnejší ako tí, ktorým kázali. Pri inej príležitosti ich Ježiš prirovnal k hrobom, ktoré síce vyzerajú čisté a navonok žiaria krásnou bielou farbou, ale vnútri je tma a smrť.

Takéto nebezpečenstvo hrozí aj nám. Každý z nás má niečo, čo skrýva a bojí sa, že to bude odhalené. To je normálne. Tvárime sa, že je všetko v poriadku, a ľudia nám veria. Horšie je, ak si myslíme, že tak oklameme aj svojho Stvoriteľa.

Biblia hovorí o „dni súdu“. Bude to okamih pravdy. Na tomto súde obstojí len ten, kto prišiel k Ježišovi aj so svojimi zlyhaniami a prehrami. Stvoriteľ nám rád odpustí hriechy, ktoré si priznáme, potom mu ich vyznávame a prosíme o odpustenie.

Ak sa hrám na niečo, čo nie som, som pokrytec. Pravda jedného dňa vyjde najavo. Celý vesmír uvidí, kto naozaj som. Pokrytecké zakrývanie vlastného hriechu je strata času a energie, cesta do večnej smrti.