Farizej sa začudoval, keď videl, že sa pred obedom najprv neumyl. Pán mu povedal: „Vy farizeji teraz čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a zloby. Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?“

Lukáš 11,38–40

Ježiš je na hostine u jedného farizeja. Bez povšimnutia prejde okolo umývadla, v ktorom si všetci ostatní umyli ruky. Prítomným pritom nešlo ani tak o hygienu, ako o to, aby verejne ukázali, že si ctia staré tradície otcov.

Prečo Ježiš provokuje? Čo by sa stalo, keby si namočil ruky do pripravenej vody? Keď vidí údiv na tvári svojho hostiteľa, povie niečo, čo znie skôr ako pokarhanie než ospravedlnenie. Chce ich prinútiť, aby sa zamysleli nad tým, aký zmysel má robiť veci kvôli iným.

A ešte niečo. Hovorí, že to, čo vidíme navonok, nemusí byť nevyhnutne najdôležitejšie. Ak by mi niekto podal šálku čaju, ktorá by bola zvonku krásne vyleštená, ale vo vnútri by mala napríklad pleseň, určite by som sa z nej nenapil.

Podobný princíp platí aj u ľudí. Ak navonok vyzeráme dobre, ale vo vnútri sme plní zla a nechceme s tým nič urobiť, skončíme zle. Ľudí môžeme oklamať, ale Boha nie. On vidí do nášho vnútra. Naša krásna fasáda naňho dojem neurobí.

Ak si uvedomím, koľko špiny a zla mám vo svojom srdci, môžem prísť k Ježišovi s prosbou, aby ho vyčistil. Pre neho moja fasáda nie je dôležitejšia ako môj charakter. Nebojí sa tmy v mojom vnútri. Chce vstúpiť do tejto temnoty a prežiariť ju svojím nebeským svetlom. Dobro sa natrvalo usadí v mojom srdci len vtedy, ak bude motivované jeho láskou. A o to mi ide.