A odpusť nám naše hriechy, ako aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.

Lukáš 11,4

Odpustenie je niečo, čo z času na čas potrebuje každý z nás. Ježiš učí svojich učeníkov, aby sa pozreli predovšetkým na seba. Často sa totiž pre našu hriešnu prirodzenosť radšej zaoberáme problémami iných ako svojimi vlastnými.

Mnohokrát som počul: „Nie som zlý človek. Nikoho som nezabil. Nekradnem. Nepodvádzam svoju ženu…“ Verím, že niektorí ľudia môžu mať pocit, že sú lepší, keď sú v spoločnosti iných „hriešnikov“.

V modlitbe však prichádzame do prítomnosti svätého a dokonalého Stvoriteľa. V jeho prítomnosti si naplno uvedomujeme svoju nedostatočnosť a hriešnosť.

Ježiš mi radí, aby som sa nebál poprosiť nebeského Otca o odpustenie. Ak si v jeho prítomnosti uvedomujem zlo vo svojom srdci a túžim po zmene, je to ideálny čas, aby som vyslovil oslobodzujúcu prosbu: „Prosím, Bože, odpusť mi hriechy a daj mi odvahu a silu bojovať s pokušením.“

Zlo dokáže postaviť medzi mnou a budúcnosťou pevnú hrádzu. Hriech môže človeka paralyzovať strachom z toho, čo bude zajtra a pozajtra. Na druhej strane, istota Božieho odpustenia mi dáva odvahu hľadieť do budúcnosti s nádejou, že Boh sa o mňa zajtra postará rovnako ako dnes. Navyše môžem veriť, že jeho odpustenie mi otvára bránu večnosti v jeho nebeskom kráľovstve. Je to veľmi príjemný pocit a istota.