Ježiš im povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“

Lukáš 11,2

Hneď na začiatku vzorovej modlitby, ktorú Ježiš učí svojich učeníkov, upriamuje ich pozornosť k nebu. Chce, aby si uvedomili, že keď sa modlia, prichádzajú k niekomu, kto nie je zo zeme, ale „z neba“.

Ako keby chcel povedať, že nikomu na zemi nemáme dať miesto, ktoré patrí Stvoriteľovi. On sám označuje Boha za svojho Otca, s ktorým sa radí o všetkom, čo robí, všetko robí s jeho súhlasom a v jeho moci.

Matúš zaznamenáva Ježišov príkaz, ktorý väčšina kresťanov od stredoveku nerešpektuje: „Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský.“ (Mt 23,9) Každý z nás má svojho biologického otca, ktorého si máme ctiť, rovnako ako si ctíme svoju matku.

Ale je tu ešte jeden Otec, ktorý nás stvoril, dal nám život a ponúka nám dar občianstva v nebeskom kráľovstve. Ježiš to hovorí jasne a zrozumiteľne. Vo „svete viery“ máme používať meno „Otec“ len pre Boha. Ak sa v oblasti viery takto odvolávame na niekoho iného ako na Boha, konáme v priamom rozpore s jeho učením.

Nezáleží na tom, či „zbožňujem“ svoje dieťa, kňaza alebo slávneho umelca. Ak uctievam nejakú ľudskú bytosť, čaká ma sklamanie a často bolestné vytriezvenie z omylu.

Keď sa v modlitbe rozprávam so svojím nebeským Otcom, pripomínam si, že len On je zárukou môjho pozemského šťastia i večnosti. Len On je totiž neomylný.