Ježiš im povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“

Lukáš 11,2

„Pane, nauč nás modliť sa!“ S touto prosbou sa jeden z učeníkov obrátil na Ježiša v mene všetkých ostatných. Majster sa nenechal dlho prosiť. Dobre vedel, aký význam má správna modlitba v živote jeho nasledovníkov.

Židia mali od babylonského zajatia jeden problém. Tak dlho nevyslovovali meno svojho Boha, že zomrel aj posledný pamätník, ktorý ešte poznal jeho správne znenie. Vyriešili to po svojom. Aby meno neskomolili, radšej používali oslovenie „Adonaj“ – Pán alebo „Elohim“ – Boh. Tým chceli vyjadriť posvätnú úctu k Pánovmu menu.

Možno by sme čakali, že Ježiš im prezradí správnu výslovnosť. Ale aj on použije úplne iný výraz. Svojich učeníkov vedie k tomu, aby Boha oslovovali „Otec“.

Tento výraz v sebe spája úctu a dôstojnosť s najužším vzťahom a láskou. Nemusím sa Boha báť, pretože ma miluje. On je môj Otec. Na druhej strane, oslovenie „otec“ vedie k úcte a rešpektu. Už v Desatore sme vyzvaní, aby sme ctili otca a matku.

Pri každej modlitbe, ktorú začínam dôverným oslovením „náš Otec“, si mám uvedomiť blízky osobný vzťah s Bohom a úctu, ktorá mu patrí. A hoci je Boh vládcom celého vesmíru, vôbec nám nie je vzdialený. Má nesmiernu dôstojnosť a moc. Ako Stvoriteľ riadi celý vesmír. Zároveň má čas zaujímať sa o všetko, čo prežívam.

Boh chce byť mojím Otcom. Pýta sa ma: „Chceš to aj ty?“ Moja odpoveď znie: „Áno, chcem.“