Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil k nim a pokarhal ich.

Lukáš 9,54.55

Učeníci zažili, aké to je, keď sa im v moci Ježišovho mena poddávajú démoni a vychádzajú z posadnutých. Ježišovej moci neodolala žiadna choroba, dokázal očistiť aj malomocných.

Na ceste do Jeruzalema prechádzajú učeníci cez samaritánsku dedinu. Učeníkom je to nepríjemné, pretože Samaritánov považovali podľa židovskej tradície za nečistých. Pes mal v ich očiach väčšiu cenu ako títo ľudia.

Zatiaľ čo v iných mestách a dedinách ich prijímali, tu nie. Preto sa obracajú na Ježiša. V očiach majú hnev, ale maskujú ho „svätou horlivosťou“. Pýtajú sa, či majú týchto spurných dedinčanov potrestať. Sú presvedčení, že moc, ktorou ešte nedávno uzdravovali, im teraz poslúži na pomstu.

Ježiš im povie, že to, čo chcú urobiť, nemá nič spoločné s ním ani s nebeským kráľovstvom. Každá túžba po pomste, nech je akokoľvek dokonale maskovaná svätosťou alebo spravodlivosťou, nepochádza „zhora“, ale z najhlbších hlbín našej zeme a nášho vnútra.

Ježišove slová ma vedú k tomu, aby som sa z času na čas zastavil a zamyslel nad tým, „z akého ducha“ pochádzajú moje túžby a činy.

Keď mám chuť použiť „moc zhora“ na ničenie, nemá to nič spoločné s Bohom a jeho láskou. Skôr by som mal požiadať Stvoriteľa, aby zo mňa vyhnal démona skazy. Nie je totiž jedno, akú moc používam. Božia moc uzdravuje, diabolská zabíja.