Nesúďte a nebudete súdení! Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a bude vám odpustené!… Akou mierou meriate, takou bude namerané aj vám.

Lukáš 6,37.38

Tento verš je jedným z mnohých, ktoré pochopíme, len ak ich prečítame spolu s predchádzajúcimi Ježišovými slovami.

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí veria, že ak nebudú posudzovať konanie iných ľudí, ani Boh nebude posudzovať ich činy a hriechy. Vychádzajú z Ježišovho výroku „nesúďte a nebudete súdení“.

Zabúdajú, že Ježiš nás v Kázni na vrchu nevedie k tomu, aby sme boli pasívni vo vzťahu k iným. Dokonca nás povzbudzuje, aby sme konali dobro aj našim nepriateľom. Radí nám, aby naším vzorom v oblasti odpustenia a milosrdenstva bol Pán Boh. Chce, aby sme odpúšťali.

Jadrom výroku, ktorý dnes začíname študovať, je výraz „odsúdiť“. Neznamená to, že by som nemal pokarhať dieťa, keď ublíži svojmu súrodencovi. Naopak, ak vidím hriech, mám sa ozvať a jasne vysloviť svoj nesúhlas.

K jednému by som sa však nemal vyjadrovať. Je to otázka spasenia druhého človeka. Nemám právo hovoriť o inom človeku ako o niekom, koho Boh navždy zavrhol. Iba Stvoriteľ vidí do ľudského srdca. Iba On má právo rozhodovať o spasení alebo definitívnom zatratení.

Ak zasahujeme do Božích súdov, Ježiš nám hovorí: „Akou mierou meriate, takou bude namerané aj vám.“

Jeho slová a správanie k nepriateľom mi pomáhajú vidieť šancu na záchranu aj v prípade ľudí, ktorých by som inak nemilosrdne odsúdil na večné zatratenie.