So zrakom upretým na svojich učeníkov povedal: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo… No beda vám, boháčom, lebo už máte svoju útechu.“

Lukáš 6,20.24

Pri čítaní „blahoslavenstiev“ robíme chybu, ak neberieme do úvahy kontext vtedajšej židovskej spoločnosti. Ježiš nehovorí, že všetci chudobní sú šťastní a všetci bohatí budú nariekať. To, čo hovorí, hovorí v súvislosti s nebeským kráľovstvom.

Ježiš neodsudzuje bohatstvo a nevyzdvihuje chudobu. Berie do úvahy, ako vtedajší Židia pod vplyvom svojich duchovných vodcov vnímali chudobných a bohatých. Chudobní boli považovaní za veľkých hriešnikov. Čím väčšia chudoba, tým väčšieho hriechu sa museli dopustiť. Prečo inak by ich Boh takto trestal?

S bohatými to bolo inak. Farizeji a zákonníci ich považovali za ľudí hodných úcty. Veď Boh ich požehnával. Určite by to nerobil, keby boli hriešni.

Chudák trel biedu. Stále musel zápasiť s pocitom, že Božie kráľovstvo je pre neho zatvorené. Možno pochyboval o Božej láske. Najmä ak si nebol vedomý, že je taký hriešny, aby si zaslúžil chudobu.

Ježiš rúca tento mylný mýtus. Chudobným ukazuje, že brána do nebeského kráľovstva je otvorená aj pre nich. Nebeský Otec ich miluje rovnako ako tých, ktorí majú viac majetku ako oni. Ježiš nás učí, že bohatstvo a chudoba nie sú ukazovatele toho, ako veľmi sme hriešni.

Boh nerozdeľuje ľudí na bohatých a chudobných. Záleží mu na oboch skupinách. Vie, že chudobní sú bližšie k jeho kráľovstvu. Na rozdiel od bohatých sú pokornejší a skôr si priznajú svoj hriech.