Vrátil sa s nimi, prišiel do Nazareta a bol im poslušný. Jeho matka však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci. A Ježiš napredoval v múdrosti, veku a obľube u Boha i u ľudí.

Lukáš 2,51.52

Čoraz častejšie sa stretávam s ľuďmi, ktorí si myslia, že je možné byť kresťanom a zároveň si žiť svojím životom. Hovoria, že stačí prijať Ježiša za Pána a potom si môžu robiť, čo chcú.

V Ježišovom pozemskom živote pozorujem niečo, o čom musím stále premýšľať. V dnešnom príbehu čítame, že Ježiš, Boh, ktorý sa stal človekom, poslúchal svojich rodičov. To, že zostal v chráme a diskutoval s učiteľmi zákona, jasne ukazuje, že židovským spisom rozumel lepšie ako oni. Teda tiež lepšie ako Jozef a Mária.

Ježiš nerobí náhodné veci. Všetko v jeho pozemskom živote má svoj zmysel. Prečo teda v čase, keď je podľa židovského zákona už „dospelý“, poslúcha svojich rodičov? Prečo im nepovie, že teraz by oni mali poslúchať jeho?

Ježiš sa mi predstavuje ako „poslušný Boh“. A to nielen v tomto príbehu. Počas jeho pozemského života sa s tým často stretávame. Ako keby nám chcel ukázať, že aj my máme byť poslušní. Máme rešpektovať Boha a jeho zákony. Máme hľadať jeho vôľu a potom sa ňou riadiť.

Jedným zo zákonov, ktoré ako Stvoriteľ dal, je gravitácia. Ak to budem rešpektovať, neskočím z piateho poschodia, pretože viem, že sa to neskončí dobre. Ak budem ignorovať Desatoro a ďalšie zákony, ktoré ma majú chrániť, neprospeje mi to. Ježiš to vie. Preto je v dnešnom texte predstavený ako „poslušný Boh“. Ak poslúchal On, prečo by som ja nemal?