Obrátili sa na jeho otca, aké mu chce dať meno. On požiadal o tabuľku a napísal: „Jeho meno je Ján.“ Všetci sa tomu čudovali. Hneď sa mu otvorili ústa, rozviazal jazyk i prehovoril, a velebil Boha.

Lukáš 1,62–64

Zachariáš prežíval zvláštne obdobie. Deväť mesiacov mohli s manželkou sledovať, ako ich syn rastie v jej lone. Blížil sa okamih, keď Boh splní svoj prísľub, ktorý mu dal prostredníctvom anjela. Rád by chválil Boha, ale nemohol. Nedôvera, ktorú prejavil voči anjelovým slovám, spôsobila, že dočasne onemel.

Syn sa napokon narodil. Susedia sa radujú spolu s nimi. Na ôsmy deň, deň obriezky, sa deťom dávalo meno. Všetci očakávali, že Alžbeta dá synovi meno po otcovi. Ona však trvá na tom, že sa bude volať Ján.

Všetci zvedavo hľadia na Zachariáša. Ten potvrdí, že ich syn sa bude volať Ján. Len čo dopíše posledné písmeno tejto správy, jazyk sa mu rozviaže a on môže opäť prehovoriť.

Jeho ústa, ktoré boli dosiaľ nemé, sú zrazu plné chvál. Zachariáš oslavuje Hospodina. Nahlas vyjadruje svoju vďačnosť. Ďakuje Bohu za syna a za to, že mu odpustil nedostatok viery v jeho zasľúbenie. Všetci prítomní sa spontánne pridávajú k jeho radosti a šťastiu. Spoločná chvála sa rozlieha široko-ďaleko.

Rozmýšľam o tom, aké by boli moje prvé slová, keby som sa ocitol v podobnej situácii. Mnohí ľudia reptajú voči Bohu, keď život nejde tak, ako by chceli. A čo ja?

Nechcem čakať ako Zachariáš. Radšej začnem chváliť Stvoriteľa už teraz. Veď na to mám ústa.