“Bojoval som dobrý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý Sudca, no nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.” (2 Tim 4,7.8)
Milé sestry a bratia, drahí priatelia, s veľkou bolesťou, no s očakávaním skorého stretnutia vám oznamujeme, že kazateľ evanjelia, brat Dezider Duda, bol povolaný Pánom života i smrti k dočasnému odpočinku v požehnanom veku 91 rokov. Ďakujeme Pánu Bohu za jeho aktívny život a neúnavnú službu.
Nezabúdajme na svojich modlitbách prinášať Pánu Bohu celú zarmútenú rodinu.
Životný príbeh Dezidera Dudu
Dezider Duda sa narodil 26. februára 1931 ako druhé dieťa v rodine Štefana a Aurélie Dudovcov v Košiciach. Celé detstvo a potom aj záver svojho pracovného pôsobenia ako kazateľ prežil v Prešove.
Jeho mama, Aurélia Dudová, sa stretla s kolportérmi, od ktorých sa dozvedela o živej viere v Pána Boha, o sobote ako Božom dni odpočinku, a o skorom druhom príchode Ježiša na túto zem. Čoskoro uverila a bola pokrstená. Otec Štefan, ktorý pracoval ako úradník na Mestskom úrade v Prešove, si uvedomoval, že pridať sa k adventistom by znamenalo vytvoriť si problémy v práci. Keď neskôr uveril aj on, skutočne musel v práci skončiť a až do dôchodku dochádzal na 2-3 týždňové turnusy pracovať do uhoľných baní na Ostravsku.
Tí, ktorí poznali osobne Deziderovho staršieho brata Rudolfa, ako aj mladšieho brata Emanuela, vedia, že všetci traja boli celoživotnými kazateľmi evanjelia. Ich mama Aurélia hovorila o tom, že jej veľkou túžbou a modlitbou bolo, aby sa z jej troch synov stali kazatelia.
Zo životnej cesty Dezidera:
Pri jednej evanjelizačnej akcii v Banskej Bystrici, kam Dezider docestoval z Prešova, ho oslovil riaditeľ teologického seminára br. Tobiáš Zigmund, či by nechcel študovať za kazateľa. Dezider nastúpil na seminár ako 17-ročný. Keď denná výuka na Teologickom seminári v Prahe bola zrušená, študenti boli pridelení na praktickú prácu v teréne.
Dezider spomínal ako bol na praxi Ružomberku, v Pribyline a Liptovskom Mikuláši. Dostal vreckové 500 Kčs, ktoré mu mali pokryť náklady počas prázdninovej praxe. Keď prechádzal okolo vodárne nad obcou Pribylina, zaujímalo ho, ako do nej priteká voda. Cez pootvorené okno sa nahol a pozeral do veľkej hĺbky na masívny prítok vody. Z horného vrecka saka mu však vypadla náprsná taška, kde mal spomínaných 500 korún. Smutne sa díval, ako zmizla pod hladinou. Hlavou sa mu vírili obavy, z čoho pokryje náklady na prázdninovú prax. Ako veľký modlitebník volal k Pánu Bohu. Po chvíli sa rozhliadol po okolitom teréne a zístil, že pod svahom je poistný prepad vody z vodárne. Všetci si vieme predstaviť tú radosť a vďačnosť, keď po chvili na hladinu vody vyplávala 500-korunová bankovka. Náprsná taška tam zostala, nikdy viac ju nevidel.
Keď v roku 1952 nastúpil na vojenskú základnú službu, dostal sa do konfliktu s vojenskými predpismi a príkazmi kvôli štvrtému Božiemu prikázaniu. Bol odsúdený na 1,5 ročný trest odňatia slobody v Jáchymove, kde pracoval v bani Svornosť, v hĺbke 1200 metrov pod zemou.
Raz v nedeľu meral dĺžku chodby, ktorú v sobotu baníci vyhĺbili. Pretože v úzkom, temnom priestore na pásmo dobre nevidel, len si prstom na ňom označil dĺžku a šiel vzdialenosť prečítať k najbližšej lampe. V tej chvíli sa zrútil celý strop a Dezider ďakoval Pánovi za záchranu života. Inak by ho tam našli len v pondelok ráno už mŕtveho.
Amnestia po smrti prezidenta Gottwalda znamenala, že Dezider bol prepustený z väzenia už po 8 mesiacoch, čo považoval za Božie priznanie sa, pretože týmto sa mu výrazne skrátil výkon trestu. Musel ale pokračovat v nedokončenej vojenskej službe. Bol zaradený do známych útvarov PTP v Bohumíne a potom v Petřvalde, v Orlovej. Vo vedľajších kasárňach bol vojakom jeho starší brat Rudolf. Keď v máji 1955 sa mu skončila vojenská služba považoval to za „vrchol svojej radosti“. Vďaka amnestii sa mu celkový pobyt vo vojenskom prostredí predlžil „len“ o pol roka.
Hoci ľudia z jeho okolia vedeli o jeho veľkej vďačnosti za toto obdobie, o množstve vypočutých modlitieb, nechcel si budovať imidž mučeníka a častým spomínaním minulosti traumatizovať svoje okolie. Vedel, že v prenasledovaní nezažil krutosť, ako niektorí iní Bohu verní služobníci, ktorí prežili výrazne väčšie utrpenie.
V roku 1958 sa Dezider oženil s Máriou Dobrotovou a mali spolu tri deti: Daniela, Štefana a dcéru Janku. Keď prišlo pozvanie vykonávať kazateľské povolanie, opustil civilnú prácu a od jesene r. 1958 pracoval najprv vo Vaďovciach a potom v Bratislave. V roku 1965 sa rodina Dudovcov presťahovala do Levíc, kde pôsobil ako kazateľ, ako aj v Nových Zámkoch a Komárne.
Od r. 1977 z Levíc dochádzal päť rokov do zborov v Banskej Štiavnici, Krupine a Zvolene. Potom od r. 1982 pôsobil ako kazateľ v Považskej Bystrici, Žiline, Čadci a Košeci. Keď v roku 1986 bol preložený do Prešova, tešil sa, že po presťahovaní bude nablízko svojim starnúcim rodičom, o ktorých sa staral až do ich smrti.
V roku 2001 sa spolu s manželkou presťahovali do Banskej Bystrice a stali členmi vo zbore na Rudlovskej ul. Aj po presťahovaní do Banskej Bystrice sa aktívne zapájal do kazateľskej práce ako kazateľ – dôchodca celých ďalších desať rokov až do svojej osemdesiatky. Okrem služby v Bansko-bystrických zboroch, v Brezne a Badíne navštevoval aj zbory, s ktorými mal kontakt už z predošlých rokov – Zvolen, Krupinu, Banskú Štiavnicu, a aj nový rómsky zbor v Žiari nad Hronom.
Keď sa zhoršoval zdravotný stav jeho manželky s Alzheimerovou chorobou, službu kazateľa nahradila služba jej pomocníka a opatrovateľa. Túto náročnú službu vykonával do poslednej možnej chvíle a v profesionálnom prostredí bola Marienka len posledný mesiac svojho života. Každý deň ju tam navštevoval, aby bol osobne pri nej.
Keď 9. novembra 2013 zomrela, nastalo pre neho ťažké obdobie. Veď žili spolu v manželstve celých 55 rokov, spoločne prežívali chvíle radostné, ako aj náročné. Služba opatrovateľa sa mu síce skončila, ale zostalo prázdne miesto. Fotografie zo spoločného života a odložené listy, ktoré jeden druhému písali ešte pred svadbou, mal vždy poruke a takmer denne si ich čítal. Posilou mu bola neochvejná viera v Pána Boha a nádej na vzkriesenie pri druhom príchode PJK.
S veľkou vďačnosťou prežíval soboty v zhromaždení na Rudlovskej ul. Stretávanie sa s tými, ktorých mal rád a ktorí mali radi jeho, spoločná sobotná škola, počúvanie kázaní boli pre neho vždy povzbudením. Ako pribúdali mesiace a roky, spoluveriaci v zhromaždení mohli vidieť, že kým predtým pri speve spoločných piesní a pri modlitbách vždy vzpriamene stál, postupne si stále častejšie uprostred piesní sadal a zvyšok už odspieval v sede. Vždy bol veľmi rád, keď ho syn Štefan doviezol do zboru. Jeho celoživotné nadšenie pre stretávanie sa v zborovom spoločenstve a chválenie Pána Boha ukončili až pandemické opatrenia v súvislosti s Covidom. Vtedy osobnú účasť vo zbore nahradili priame prenosy bohoslužieb či už z miestneho zboru, alebo aj z Prahy Smíchova či zo zboru na Vinohradoch.
Kým to bolo možné, viedol rozhovory s ľuďmi v okolí. Rád si čítal, knižnicu mal bohatú, rád siahal po časopise Advent a samozrejme úlohách sobotnej školy. Bol veľmi vďačný, že mu slúži zrak, takže aj po 90-tke dokázal čítať bez problémov. Rád počúval hudbu, mal hudobný sluch a rád k spevom pridával svoj hlas. Záznamy koncertov, reprodukované CD-čká boli príjemným oživením ticha, ktoré inak tiež mal rád.
Vo svojom byte mohol Dezider fungovať s výraznou pomocou syna Štefana a častými návštevami dcéry Janky skoro až do 91. roku života. V polovici januára ale musel byť prevezený do nemocnice s vnútorným zápalom. Keď antibiotiká pomohli a jeho stav sa zlepšil, chytil v nemocnici Covid. Napriek vysokému veku a oslabeniu organizmu po predchádzajúcej liečbe prekonal ešte aj túto infekciu.
Ale pridala sa ďalšia komplikácia s bakteriálnym zápalom pľúc. V dôsledku následného zoslabovania organizmu, v pondelok 18. apríla 2022 v mieri a pokoji Dezider Duda od nás odišiel…
Všetci, ktorí Dezidera poznali, prežívajú zármutok, lebo stratili veľmi blízkeho a milovaného človeka. Ale je to smútok, ktorý je spojený s vďačnosťou za jeho život, službu, prácu a všetko, čo pre toľkých ľudí v rôznych zboroch znamenal. Najväčšia vďaka patrí Bohu za Deziderov dlhý, bohatý a naplnený život.
