Keď to povedal, vzal chlieb, a pred všetkými sa poďakoval Bohu, rozlámal ho a začal jesť.

Skutky apoštolov 27,35

Moja mamička s tetou sa plavili loďou pri juhoafrickom pobreží. Náhle sa prihnala silná búrka. Loď sa tak silno kolísala, že sa strachovali o život. Na druhý deň si na svoje prekvapenie všimli, že na prednej časti ich lode je veľká preliačina. S čím sa uprostred oceánu zrazili, to zostalo navždy záhadou. Asi niet divu, že sa táto búrka mamičke nezmazateľne vpísala do pamäti. Mala to byť krátka cesta pozdĺž pobrežia Kréty medzi Dobrými prístavmi a Fénixom. Znenazdania sa prihnal prudký vietor od severovýchodu. „No keď sa už viac dní neobjavovalo ani slnko, ani hviezdy, a pritom búrka zúrila stále nezmenšenou silou, začali sme strácať všetku nádej, že sa zachránime.“ (Sk 27,20) Búrka nás desí, pretože nevieme, ako a kedy sa skončí. Takúto situáciu zažil aj Pavol. Uprostred tejto búrky sa mu však zjavil anjel a priniesol od Boha posolstvo plné istoty: „Boh ti daroval všetkých, čo sa plavia s tebou.“ (v. 24) Pavol sa snažil ostatných povzbudiť. Vedel, že budú zachránení, aj keď ešte stále čelia nebezpečenstvu. Bolo to akési „medziobdobie“. Dostali istotu do budúcnosti, ale ešte tam nie sú. Po štrnástich dňoch prežitých v búrke Pavol všetkých vyzval, aby sa posilnili, pretože už niekoľko dní nejedli. Lukáš opisuje aj ďalšie Pavlove činy: „Keď to povedal, vzal chlieb, a pred všetkými sa poďakoval Bohu, rozlámal ho a začal jesť.“ (v. 35) Tieto slová evokujú veľkonočnú večeru Ježiša a učeníkov. Vtedy im povedal, aby si jeho i jeho obeť pripomínali, kým nepríde. Pavol v tej chvíli všetkým, ktorí stále zakúšali búrku, ponúkal Božie uistenie. Pravdou je, že všetci sa nachádzame v „medziobdobí“. Ježiš už porazil smrť, ale zlo ešte nezničil. Napriek tomu môžeme prechádzať životnými búrkami s istotou spasenia. Ježiš na kríži zaistil našu víťaznú budúcnosť. Vezmite teda chlieb. Jeho obeť je našou istotou – a to nielen do budúcnosti, ale aj uprostred búrky!