Keď ju Pán uzrel, prišlo mu jej ľúto. I povedal jej: „neplač!“

Evanjelium podľa Lukáša 7,13

Tento príbeh som spomenula v mnohých pohrebných kázňach a spomienkových bohoslužbách. Veľmi si v takých chvíľach želám, aby aj tieto zhromaždenia Ježiš prerušil tak, ako tomu bolo pri pohrebe syna vdovy z Naim. Som nesmierne vďačná za to, že je len otázkou času, kedy Ježiš preruší smrť všetkých svojich detí a prikáže im, aby vstali! A vyjdú zo svojich hrobov. Nemôžem sa dočkať!
Dnešný príbeh sa odohráva v Naim, dedine vzdialenej asi 10 km juhovýchodne od Nazareta. Ježiš sa k dedine blíži sprevádzaný veľkým zástupom. Ako prichádzajú k bráne, iný početný zástup z brány vychádza, aby pochoval chlapca za mestom, ako bolo zvykom. Stretli sa dva zástupy. Jeden plný nadšených ľudí (Lk 7,11) a druhý zástup smútiacich (v. 12). Dokážeme si predstaviť vdovu, ktorá stratila jedinú emocionálnu a finančnú oporu? Jej svet sa zrútil. Zdá sa nepatričné, že jej v tejto situácii Ježiš hovorí: „Neplač!“ (v. 13) Prečo by nemala plakať? Všetko, o čom kedy snívala a v čo dúfala, teraz pochová spolu so svojím synom. Nedokázala si predstaviť život bez neho. Nevedela, že Ježiš je Život, víťaz nad smrťou. A Ježiš v tejto chvíli urobí niečo nepredstaviteľné. Dotkne sa nedotknuteľného. „Potom pristúpil k máram a dotkol sa ich. Nosiči zastali.“ (v. 14) Predstavte si smútočný sprievod: plačúcu ženu, milovaného syna na márach a zástup ľudí sprevádzajúci túto úbohú ženu. Zrazu Ježiš urobí niečo úplne nečakané – dotkne sa rakvy a tí, čo ju nesú, sa zastavia. Počuť Ježišov hlas: „,Mládenec, hovorím ti, vstaň!‘ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť.“ (v. 14.15)
Rovnako ako v tomto príbehu, aj v našom živote Ježiš svoje city a činy obracia k trpiacim. Pán ju uvidel, bolo mu jej ľúto, prehovoril k nej a vrátil jej jej chlapca. Ježiš pozná našu bolesť a rozumie nám. Keď smútime, má s nami súcit. Čoskoro preruší spánok smrti našich milovaných a oni počujú jeho slová: „Vstaňte!“ Nesmierne sa na to teším!