Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.

Evanjelium podľa Jána 20,29

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď som ešte pracovala vo svete biznisu, som si v diskusii s jedným spolupracovníkom uvedomila, aké je pre ľudskú myseľ ťažké uveriť niečomu, čo nemožno vidieť. Dostali sme sa v rozhovore k panenskému počatiu Márie a vtedy mi povedal: „Vážne? Kto tomu bude veriť?“ Boh ponechal v duchovných záležitostiach dostatočný priestor pre našu vieru: „Viera je podstatou toho, v čo dúfame, a zdôvodnením toho, čo nevidíme.“ (Heb 11,1)
Keď sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojim učeníkom, Tomáš pri tom nebol (Jn 20,24). Ostatní učeníci mu nadšene zvestovali: „Videli sme Pána!“ (v. 25), ale Tomáš pochyboval. Bol síce oddaným učeníkom, ale bol skeptický (Jn 11,16; 14,5). Pre neho bol kríž niečím, čo očakával (Jn 11,16). Teraz sa dožaduje vizuálneho a hmatateľného dôkazu (Jn 20,25). Uverí iba za predpokladu, že Ježiša uvidí a dotkne sa ho. V celej Novej zmluve nikto nekladie väčšiu požiadavku, aby uveril. Preto sa Tomáš stal stelesnením neveriaceho človeka. Zrak nie je viera! Jeden z veľkých nedostatkov neviery je oddialený okamih radosti. Tomáš sa mohol s ostatnými učeníkmi radovať, ale pretože odmietol uveriť, musel počkať. Ježiš sa učeníkom zjavil o osem dní neskôr a povedal Tomášovi: „Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (v. 27) No teda! Predstavte si to – Tomáš nenachádza slová, zarazene mlčí, a potom vyzná: „Pán môj a Boh môj!“ (v. 28) Toto je najhlbšie vyznanie zaznamenané v evanjeliách. Nikto takto doteraz Ježiša nenazval. Tomáš urobil veľký krok viery a dospel k presvedčeniu, že Ježiš je Boh (Jn 1,1). Ježiš mu odpovedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“ (Jn 20,29)
Ježiš vyslovil toto požehnanie o nás! Uveriť, hoci je Pán nášmu zraku skrytý, je pre nás jediná cesta, pretože Ježiš už vystúpil na nebesia. Pamätajte, Boh vždy ponecháva priestor pre vieru a žehná nám, keď v neho uveríme!