Vyskočil, postavil sa a chodil; vošiel s nimi do chrámu, prechádzal sa, skákal a chválil Boha.
Skutky apoštolov 3,8
Už ste niekedy dostali dar, ktorý prevýšil vaše očakávania? Spomínam si na večer, keď som s rodinou slávila svoje narodeniny. Po dobrom jedle prišiel čas na rozbaľovanie darčekov. Bolo medzi nimi aj malé žlté autíčko. Veľmi sa mi páčilo, pretože som si chcela kúpiť podobné, len o trošku väčšie, aby som ním mohla skutočne jazdiť. Za nárazníkom autíčka bola zasunutá obálka. Keď som ju otvorila, vo vnútri som našla šeky na veľkú sumu peňazí. Bolo to dosť nato, aby som mohla svoje ojazdené auto vymeniť za nové, ktoré som nutne potrebovala. Od prekvapenia som stratila reč.
Tretia kapitola knihy Skutky apoštolov hovorí o mužovi, ktorý dostal oveľa viac, než si dokázal predstaviť. Od narodenia bol telesne postihnutý, a preto nemohol pracovať. Žil len z toho, čo mu dali ľudia, ktorí s ním súcitili. „… denne ho kládli k chrámovej bráne, ktorá sa volá Krásna, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu.“ (Sk 3,2) Práve v tom čase šli do chrámu aj Peter a Ján, aby sa tam modlili. Peter sa pri tomto mužovi zastavil a povedal mu: „Pozri na nás!“ (v. 4) Žobrák zdvihol zrak s očakávaním, že mu dajú nejakú slušnú sumu peňazí. Petrove prvé slová ho však veľmi sklamali: „Striebro ani zlato nemám!“ Čože? To snáď nie! No Peter pokračoval: „Ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (v. 6) Neuveriteľné! To bolo oveľa viac, než muž očakával. Mohol chodiť! To bol jeden dar, ktorý dostal v mene Ježiša. A okrem toho získal ešte niečo navyše. Prvýkrát vo svojom živote mohol vstúpiť do chrámu a prežiť nové stretnutie s Bohom. Do vnútorného nádvoria viedlo síce deväť brán, ale chromý človek nesmel ísť ďalej než na nádvorie pohanov. Ježišovo meno sa pre neho stalo „vstupenkou“ do chrámu, kde „prechádzal sa, skákal a chválil Boha.“ (v. 8)
Žasnem nad tým, že Boh je schopný a ochotný nám dať oveľa viac, než čo žiadame alebo očakávame. Vďaka Ježišovej obeti môžeme prísť do jeho prítomnosti bez ohľadu nato, ako duchovne „postihnutí“ sme. A to je jeho najväčší dar (Heb 10,19–22).
