Ježiš jej povedal: „dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji.“

Evanjelium podľa Lukáša 8,48

Moji rodičia urobili všetko preto, aby som mala šťastné a idylické detstvo. Ako malá som občas trpela náhlymi astmatickými záchvatmi, ktoré ma ohrozovali na živote. Pamätám si, ako so mnou neraz pri takomto záchvate uháňali cez celé mesto do nemocnice. Keď mi už modrala tvár, otec zapol blinkre, aby nám ostatní uhli z cesty, a moja mama zároveň cez otvorené okienko odušu mávala rukami, aby dala jasne najavo, že ide o vážnu, núdzovú situáciu. Veľakrát mi zachránili život. Som si istá, že vy by ste to isté urobili pre svoje deti.
Nie je nič divné na tom, že Jairos, predstavený synagógy, „padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby vošiel do jeho domu. Umierala jeho jediná, dvanásťročná dcéra“ (Lk 8,41–42). Bol ochotný urobiť čokoľvek pre jej zdravie a život. Ježiš súhlasil a šiel. Prekvapí nás však, čo sa dialo ďalej. Ježišovu cestu k Jairovmu domu preruší chorá, trpiaca žena, ktorá už dvanásť rokov krváca. Kým Jairova dcéra má verejne známeho otca, ktorý je ochotný ísť za Ježišom a prosiť za ňu, táto nečistá žena nemá žiadneho významného zástupcu, ktorý by sa za ňu postavil (čo sa v tých časoch v tejto kultúre očakávalo). Žiadny otec, žiadny manžel, syn, rabín, či lekár – nikto. Ona sama teda „odzadu pristúpila k Ježišovi, dotkla sa obruby jeho rúcha a krvácanie sa ihneď zastavilo“ (v. 44).
Presne to sa stalo! Prežila zázrak uzdravenia, na ktorý čakala dvanásť rokov. Ale Ježiš jej dáva ešte viac. Zastavil zástup a spýtal sa, kto sa ho dotkol. Rozochvená pred neho predstúpila, padla pred ním (v. 47) a vysvetlila, čo sa stalo. Teraz bola čistá. Nielenže ju Ježiš uzdravil, ale verejne jej zas vrátil postavenie v spoločnosti. A bolo tu ešte jedno prekvapenie, oslovil ju: „Dcéra“ (v. 48). Dcéra! Toto je jediný príbeh zo všetkých štyroch evanjelií, kde Ježiš oslovuje ženu priamo ako svoju dcéru. Bola dcérou Ježiša. Už nebola opustená. Mala Otca. Ty aj ja sme jeho deťmi (1Jn 3,1). Urobil všetko pre našu záchranu!