Keby si vedela o Božom dare a kto je ten, čo ti hovorí: „daj sa mi napiť!“, ty by si požiadala jeho a on by ti dal živú vodu.

Evanjelium podľa Jána 4,10

Ako presne opísať hlbokú osamelosť? Je to ako tma a chlad, ktoré prebývajú vo vašom vnútri. Spomínam si na obdobie, keď som kvôli postgraduálnemu štúdiu prišla do Európy. V meste, kde som mala stráviť mnoho času štúdiom a výskumom, som nikoho nepoznala. Bola som z toho skľúčená. Toľko toho na mňa doliehalo – akademické úlohy, neznáme miesto, odlúčenosť od blízkych ľudí a tiež skutočnosť, že v tomto mojom novom pôsobisku nepoznám vôbec nikoho. Až veľmi dobre si pamätám na tú hroznú osamelosť, ktorú som cítila. Moju tieseň zmierňovalo poznanie, že Boh mi rozumie a dôverne pozná moje vnútro i to, čo prežívam.
Samaritánka, s ktorou sa Ježiš stretol pri studni, prišla sama.
Nemala kamarátky, ktoré by sa tu s ňou chceli stretnúť. V tom čase totiž chodili denne po vodu výhradne ženy a obvykle chodili v skupinkách. (Práve tu, pri studni – pri zdroji vody, bolo najlepšie miesto, kde si muž mohol vyhliadnuť manželku.) Žena v našom príbehu prichádza k studni na poludnie a sama. Chce sa vyhnúť zvedavým otázkam a odsudzujúcim pohľadom. Veľmi sa totiž hanbí. Rozviedlo sa s ňou už päť mužov a ten, s ktorým práve žila, ju odmietal tým najhorším spôsobom. Nemal ani kúska cti, aby si ju vzal. Pre lepšie pochopenie treba povedať, že rozviesť sa v tom čase mali právo len muži – na základe prepúšťacieho listu mohli manželku prepustiť. V prvom storočí bola žena, ktorá bola rozvedená viac ako trikrát, pokladaná za vyvrheľa.
Páčia sa mi preto slová, ktorými sa príbeh o Samaritánke začína: „Musel však prejsť cez Samáriu.“ (Jn 4,4) Neznamená to, že tu nebolo inej cesty a Ježiš nemal na výber, kadiaľ ísť. On musel ísť cez Samáriu, aby tejto osamelej žene ponúkol dar večného života (v. 10). Musel jej povedať, že je Mesiáš, že o nej vie všetko a napriek tomu ju prijíma. To bol jeho dar pre ňu! Niet divu, že toto stretnutie zmenilo jej život. Tento dar je určený aj pre vás a pre mňa!