Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. Žalmy 34,13

Je príliš ľahké povedať hneď prvú vec, ktorá vám príde na myseľ – bez toho, aby ste skutočne zvážili účinok, ktorý by to mohlo mať na ostatných. Neopatrné slová môžu prebodnúť srdce a spôsobiť smrteľné rany, ktoré sa už nikdy nezahoja. Celoživotné priateľstvá sa skončili pre unáhlené slová a dokonca aj členovia rodiny prestali spolu roky hovoriť len preto, že niekto povedal niečo urážlivé. Preto nehovor vždy, čo vieš, ale vždy sa snaž vedieť, čo hovoríš! To, čo si musíš zapamätať, je, že len čo slová vyjdú z tvojich úst, už ich nikdy nemôžeš vziať späť! Rovnako ako keď vyleješ pohár vody na dvor – nikdy nebudeš môcť vziať späť do pohára tú istú vodu! Je to už navždy. Tak je to aj so slovami. Bez ohľadu na to, ako veľmi ich túžiš vziať späť, nemôžeš! Škoda je spôsobená! Klebety, ohovárania, narážky a hrubé komentáre sú mocnými slovami, ktoré sa po jednom vyslovení stanú smrtiacimi zbraňami. Keď sa už rozhodneš hovoriť, tvoje slová by mali byť múdrejšie ako tvoje mlčanie! Rovnako silné sú však aj slová hovorené s láskou, ktoré povzbudzujú a posilňujú. „Slovo má jemnosť vánku a silu blesku.“ (V. Hugo) Slová vyslovené jemne a nežne roztopia srdce a prinášajú neuveriteľný pokoj a radosť! Boh chce, aby sme radšej používali silné slová lásky a povzbudenia a potešovali nimi iných, uzdravili zlomené srdcia a prinášali nádej tým, čo sú bez nádeje. V Efezanom 4,29 sa hovorí: „Nech je všetko, čo hovoríte, dobré a užitočné, aby vaše slová boli povzbudením pre tých, ktorí ich počujú.“ Možno aj preto mali prví kresťania prezývku „tichí“, lebo sa báli vyrieknuť slovo, ktoré by Ježiš nikdy nepovedal.
„Vaša reč nech je: Áno – áno, nie – nie. Čo je navyše, pochádza od zlého.“ (Matúš 5,37)
„No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ (Matúš 12,36.37)
„Znova a znova posielal svoje slovo a uzdravoval ich a vyslobodzoval ich z mnohej záhuby.“ (Žalmy 107,20)