Keď Ježiš umyl učeníkom nohy, povedal im: „Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.“ Ján 13,16.17

V ľudských očiach zdanlivo jednoduché gesto. Práve ním mi chce Ježiš ukázať, že nepotrebuje a ani odo mňa neočakáva veľké „výkony“ viery. Nie je podstatné, či sú to celkom obyčajné malé skutky, ani to, koľkí ľudia ma vidia konať dobro. V jeho očiach majú väčšiu cenu drobné skutky, ktoré vidí iba on. Preto začnem maličkosťami, ktoré budem robiť z vďačnosti a lásky iba pre Boha. Napríklad taký rozhovor s dieťaťom, aj keď ma ťahá televízna obrazovka či počítač. Pomoc v domácnosti napriek únave. Úsmev venovaný niekomu, kto odo mňa bočí. Pomoc kolegovi, ktorý mi nie je zvlášť sympatický. Návšteva chorého, ktorá mi vôbec nepadne vhod. Budem dnes premýšľať, kedy a v kom na mňa Ježiš čaká a kedy ma potrebuje.
Teória je pekná, ale dôležitejšia je prax. Môžem si byť istý, že len dobré skutky, ktoré urobím z lásky k Ježišovi, sa nestratia a majú cenu v Jeho očiach. Pritom musím vedieť, že láska k Bohu sa nemeria počtom dobrých skutkov, ale ochotou dať všetko, že život meriame skutkami, a nie časom. Veď neraz dá Pán v jednom okamihu viac ako inokedy za veľa hodín. O čom budú dnes svedčiť moje skutky?
„A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ (Matúš 10,42)