Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Lukáš 21,5.6

Nádheru chrámu obdivovalo množstvo ľudí. No Ježiš pri pohľade na túto nádheru zostal smutný, lebo vedel, že chrám bude zničený na znak odmietnutia Krista ako Mesiáša izraelským národom.
Čo Ježiš prežíva pri pohľade na živý chrám môjho tela? Koľko smútku má v srdci, keď vidí, že pod „vyzdobeným“, vkusne a módou zaodetým telom sa skrýva prázdnota v duši, hriech, nepokoj, neláska, zlosť, rozličné hriešne túžby… O telo sa dokážem starať až nadmieru. Stojí ma to nemalé peniaze dobre vyzerať, kvalitne sa obliekať a ešte zdravšie jesť.
Vnútorná krása môjho chrámu, kde prebýva Boží Duch, ma až tak netrápi(?!). Cez sviatky do kostola, sem-tam modlitba ráno, večer, nejaké „príspevky“ na zbierky, niečo sa ujde aj chudobnejším odo mňa, obnosené šaty, jedlo po záruke…
Aby som prežíval večnosť v Božej blízkosti, musím s Ním začať žiť už teraz, z tejto strany večnosti. Denne myslieť aj na svoj chrám Ducha Svätého, denne ho zveľaďovať a skrášľovať skutkami lásky, ochotnej obety z vďačnosti, a najmä budovaním ticha, v ktorom ku mne Boh hovorí. Prežívať už tu na zemi intimitu s Bohom je niečo úžasné, neopakovateľné a zároveň to najdôležitejšie. Neviem o krajšej výzdobe chrámu ako o tej duchovnej.
„Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, preobliekanie šiat, ale človek skrytý v srdci a čo je neporušiteľné: tichý a pokojný duch; to je vzácne pred Bohom.“ (1. Petrov list 3,3.4)