K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘“ Lukáš 15,1–5

Zaujímavá stať, v ktorej budem zbytočne hľadať logiku v Ježišových slovách. Je na míle vzdialená od mojej, ľudskej. Ja by som sa tešil z tých deväťdesiatich deviatich a tá jedna by mi určite nechýbala. Pocity sa mi zmenia vo chvíli, keď si predstavím, že tou stratenou ovcou som práve ja. Aké povzbudivé je uvedomiť si, že Boh to s nikým z nás ľudí nevzdá. Ako Dobrý pastier sa nevzdá ani jednej ovečky, ani jedného človeka, nech by bol akokoľvek hriešny. Nikoho nepovažuje za strateného. Nikoho „neodpíše“. Toho sme schopní iba my, ľudia. On každého hľadá. Koľkokrát som sa na svojej životnej ceste rôznymi spôsobmi zatúlal? Necítim sa stratený práve v tejto chvíli? Veľkou radosťou ma napĺňa vedomie, že Boh mi dáva každý deň možnosť nanovo vstať a krok po kroku sa vracať k nemu – naprávať svoje sklony k zlému, povahové chyby, znechutenia, rezignácie, svoju lenivosť, závisť, nelásku k iným či svoje závislosti… zvlášť, keď viem, že na mňa čaká a dávno ma hľadá.
„Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lukáš 15,6)