Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Lukáš 19,1–6

Nepoznáme okolnosti, prečo sa Zachej rozhodol vidieť Ježiša, prečo sa napriek možnému výsmechu okolostojacich „vyštveral“ na planý figovník, aby mal lepší výhľad. Nie je to dôležité. Podstatné je to, že sa túžil stretnúť s „niekým“, kto ho napriek hriešnemu životu dokáže milovať. Ľudia to nedokázali, ale Ježiš videl do jeho vnútra –, akým je a akým by sa mohol stať na základe prijatej Ježišovej výzvy. Ruku na srdce, koľkokrát sa aj my zachováme podobne ako Zachej? Radi sa staráme len o seba, o svoje „potreby“, pohodlie, svoje záujmy, kontá. Celkom nám uniká vedomie, že sa „vezieme“ po chrbtoch iných, že ich zraňujeme, využívame. A koľkokrát používame dvojaký meter: jeden na seba a druhý na „ostatných“.
To môže zmeniť len stretnutie s „Niekým“, kto dokáže milovať aj takého hriešnika, ako som ja. Kam som ochotný sa dnes „vyštverať“, aby som ho lepšie videl či stretol? Určite sa za to nedočkám potlesku od ľudí, skôr nepochopenia a výsmechu, ale možno aj ku mne Ježiš prehovorí: „…poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“
„Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Matúš 10,22)