Žila vtedy prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Ašerovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Lukáš 2,36–38)

Premýšľam, čo by som si mohol zobrať do svojho života od Anny, Fanuelovej dcéry. Žiť dlhé roky v chráme sa dnes nedá. Ale žiť pre Boha a slúžiť sa dá v každom okamihu môjho života. Keď sa postupne stanem „blízky“ Bohu, potom každý môj krok, každé moje rozhodnutie, každý môj postoj bude velebou nebeského Otca za všetko, čo mi denne dáva plným priehrštím.
Možno to chce odvahu cvičiť sa v zmene postojov, ktoré som si rokmi vybudoval vo svojom srdci. Nenápadne som posúval seba a svoje predstavy na prvé miesto rebríčka hodnôt a časom som zabudol na to, že na prvom mieste má byť Boh. Aj ja chcem patriť medzi tých, čo milujú Boha nadovšetko. Majú s ním hlboký vzťah, tešia sa na chvíle, keď sa s ním môžu stretnúť v jeho slove, pri modlitbe, v blížnych a nič im nepôsobí väčšiu radosť ako prežívanie osobného priateľstva s Ježišom. S ním kráčajú životom, s ním pracujú, slúžia rodine, perú špinavú bielizeň, v noci bdejú pri postieľke chorého dieťaťa, preväzujú hnisavé rany chorému, s láskou sa skláňajú k tým, čo trpia na Alzheimerovu chorobu, s odovzdanosťou prijímajú bolesť či samotu, lebo vedia, že Ježiš je blízko a kráča s nimi. Skrátka, učia sa a naučili sa žiť s Ním.
„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili… Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Matúš 25,40.45)