Potom ich poslal hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých. A povedal im: „Na cestu si neberte nič, ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ Lukáš 9,1.3

Pozorne uvažujem nad každým Ježišovým slovom a pýtam sa v duchu: Ježišu, čo mi práve teraz hovoríš? Iba toto: „Na cestu si neberte nič: ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte…“ Na cestu životom si nemám nič brať! Iba Boha! Nič pre mňa nemá byť dôležitejšie, ako mať v srdci Boha. Moja starosť o Božiu prítomnosť by mala presahovať starostlivosť o telo a materiálne potreby. Cesta životom by sa mala stať pre mňa cestou úplnej dôvery Bohu. Ježiš ma nenechá na nej kráčať samého, on bude rád kráčať so mnou a o všetko potrebné sa postará. Napriek všetkým uisteniam sa mi občas zdajú Ježišove požiadavky prehnané až drsné pre dnešnú dobu. Ako naučil svojich učeníkov, tak chce naučiť aj mňa byť úplne závislým od Neho. Nie od svojich schopností a hmotných prostriedkov, ale od Božej milosti a pomoci. Prijmem jeho výzvu a začnem prehodnocovať, čo je v mojej „evanjelizačnej výbave“, ktorú nosím denne so sebou, zbytočné a čo mi naopak v nej chýba? Má v nej Boh stabilné prvé miesto?
Aj dnešok môžeš prežiť s Ním, alebo sám so svojimi starosťami. Uč sa to prvé!
„Nebudeš mať iných bohov predo mnou. … Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh.“ (2. Mojžišova 20,3.5)