Ale telesný človek nechápe veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. 1. Korinťanom 2,14

Jeden cestovateľ sa vydal do nesmiernych amazonských pralesov v Južnej Amerike.
Pátral po ložiskách ropy, ktoré tam mohli byť, a veľmi sa náhlil. Prvé dva dni sa domorodci, ktorých si najal ako nosičov, prispôsobovali rýchlemu a vyčerpávajúcemu tempu bieleho muža. Na tretí deň ráno sa však nepohli a nedalo sa z nich dostať ani slovo. Stáli, akoby tam ani neboli. Bolo jasné, že sa nemienia vydať na cestu.
Bádateľ netrpezlivo ukazoval na hodinky a veľkými gestami sa usiloval naznačiť hlavnému nosičovi, že treba vykročiť, lebo čas súri.
„Nejde to,“ povedal pokojne hlavný nosič. „Títo muži napredovali veľmi rýchlo a teraz čakajú, kým ich dohonia ich duše.“
Dnes sú ľudia stále rýchlejší. Ale sú aj nepokojní, vyčerpaní a nešťastní, lebo ich duchovnosť ostala za nimi a nemôže ich dohnať.
Ako je to so súladom medzi tvojím telom a duchom? O čom svedčí tvoja miera pokoja, šťastia a energie? Je tvoje telo ešte stále „chrámom Svätého Ducha“, alebo všetkým iným, len nie tým? Aké „ovocie“ ponúkaš svo-jim blízkym – ovocie tela, či ovocie Ducha? Nepotrebuješ sa častejšie „zastaviť“ a počkať, kým sa do bezduchého tela opäť „nasťahuje duša“ (Duch Svätý)? A čo tak využiť už dnešok?
„Ale duchovný človek posudzuje všetko a sám nie je posudzovaný od nikoho. Lebo kde kto poznal myseľ Pánovu, ktorý by ho učil? No my máme myseľ Kristovu.“ (1. Korinťanom 2,15.16)