Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Lukáš 11,1

„Ježiš sa modlil na ktoromsi mieste.“ Týmto mi Ježiš možno chce povedať dôležitú vec. Vôbec nezáleží na mieste, kde sa modlím, záleží iba na tom, „ako“ sa modlím, kde je v tej chvíli moje srdce. Či je môj rozhovor iba hromadením prázdnych slov alebo úprimným vyznaním Otcovi, ako veľmi ho milujem a ako veľmi ho potrebujem. Toto sa dá kdekoľvek.
„Pane, nauč nás modliť sa…“ Volám s učeníkom k Ježišovi: „Pane, nauč ma modliť sa…“ Verím, že moju úprimnú prosbu neodmietne. Na moje prekvapenie nemá pre mňa pripravenú prednášku, ako by som sa mal modliť, iba mi jednoducho hovorí, tak ako učeníkom vtedy: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče,…“ Aké prosté a jednoduché – pomyslím si. Ale je to naozaj tak? Nie je pre mňa problém modliť sa modlitbu Otče náš meditovaním, prejsť ju slovo za slovom a opakovať aj viackrát, aby som si bol istý, s kým hovorím a čo hovorím? Nie som predsa pozvaný podať recitátorský výkon, ale viesť rozhovor s Otcom. Na stretnutie s Otcom by som sa mal tešiť, veď som jeho dieťa, ktoré miluje a ktorému dáva všetko, čo potrebuje pre život telesný aj duchovný. Vedie ma k tomu, aby som sa stával podobnejším jemu. Ako túžobne čaká, že ho oslovím „Abba, Otecko!“ Veď mi rozumie, aj keď neviem, aké slová mám použiť… a vie oceniť aj neverbálnu komunikáciu…
„A on im povedal: Keď sa modlíte, hovorte: Náš Otče, ktorý si v nebesiach! Nech sa posvätí tvoje meno! Nech príde tvoje kráľovstvo! Nech sa stane tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi!“ (Lukáš 11,2)