Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho od seba. Filipanom 2,3

Boh chce, aby sme boli pokorní a v Biblii nenájdeme len jeden alebo dva verše o tomto postoji. Napríklad v Liste Efezanom 4,2 čítame: „so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou…“ Napriek tomu sú niektorí ľudia, ktorí si myslia, že keď budú pokorní, stanú sa slabými. Skutočná pokora však znamená pravý opak: je to pozícia sily, pretože umožňuje prítomnosť pokornej sile Ducha Svätého. Neznamená to však, že taký človek je „prišliapnutý“ a že sa musí vždy krčiť, ponižovať alebo znášať krutosti. Je obrovský rozdiel medzi pokorou a ponižovaním sa! Napríklad, keď Ježiš vykonal prvé nariadenie pokory, tak nohy učeníkom len umyl! Boh neočakáva, že jeho deti budú rohožkami alebo sa nechajú šikanovať. Na tomto svete sú niektorí ľudia, ktorí si ako „hlava domácnosti“ pomýlia svoju úlohu autority a namiesto toho, aby sa správali podobným spôsobom ako Kristus, sú nároční, arogantní a urážliví. Nie je Božím plánom, aby manželky trpeli takéto zneužívanie. Žiaľ, existuje mnoho vzácnych Božích žien, ktoré znášajú utrpenie, lebo sa mylne nazdávajú, že je to ich kresťanská povinnosť. Aké smutné, že sú takto podvedené. Ježiš bol pokorný, ale silný. Svojim nepriateľom čelil tichým a láskavým spôsobom, ale stál pevne a silne. Dokonca aj pri udalostiach, ktoré viedli k jeho ukrižovaniu, so všetkou dôstojnosťou a pokorou prijal každú ranu – nikdy sa nedal premôcť hnevom. Zažite aj vy silu pokory nasledovaním Kristovho príkladu a prijmite jeho zasľúbenie v Jakubovi 4,10: „Pokorte sa pred Pánom a on vás svojím časom povýši.“ Preto o Bohu rozprávajte s úctou, o blížnom tak, ako by ste chceli, aby sa hovorilo o vás, o sebe hovorte pokorne alebo mlčte, pretože skutočná pokora je znakom vnútornej sily, rovnako ako odvaha.
„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Matúš 11,29.30)