Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ja vám však hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú. Matúš 5,43.44

Boh je veľkorysý! Je to milujúci Boh! Milostivý a odpúšťajúci Boh! Keď mu odovzdáme svoje srdcia, chceme mu byť viac podobní. Ale prečo je to také ťažké? Ako kresťania, ktorí milujú Boha, by sme mali byť tiež veľkorysí, milujúci, láskaví a odpúšťajúci, však? Napriek tomu sú medzi nami aj sváry, hašterenie, hnevlivé, ba až zlostné pohľady a srdcia plné pýchy. Jedným z najčastejších miest, kde sa dá stratiť kresťanské správanie, sú stretnutia v cirkvi. Nejednota názorov medzi vlastnými, či už sa to týka praktických alebo teologických tém, otvára dvere k prejavom hriešnej prirodzenosti ľudského srdca. Nič z tohto „bojového“ správania by sa nemalo prejavovať v srdci niekoho, kto chce byť ako Ježiš. Ale dôvod, prečo zlyháme, je jednoduchý. Keď sa zameriavame na seba, strácame Ježiša z očí, a padáme! Potrebujeme sa mu každý deň nanovo, osobne odovzdať a svoj duchovný zrak udržať upretý na Spasiteľa. Jedine On môže srdce naplniť láskou aj k nepriateľom – áno, dokonca aj k tým „domácim“, ktorí zranili naše city! Keď srdce preteká Božou láskou, sme schopní odpustiť – skutočne odpustiť! Ak ste v pokušení neustále sa „kúpať“ v sebaľútosti z prežívanej a pociťovanej nespravodlivosti, pripomeňte si, ako sa zaobchádzalo s Ježišom, a napriek tomu odpustil svojim nepriateľom. Všetci môžeme milovať, ako miloval Ježiš! Pod podmienkou, že mu to dovolíme konať aj v nás.
„Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“ (3. Mojžišova 19,18)