Pozdvihnite oči a pozrite, kto to stvoril! Ten, čo vyvádza nebeské zástupy v plnom počte, všetkých volá po mene; pre jeho veľkú silu a nesmiernu moc nebude chýbať ani jeden. Izaiáš 40,26

Kedysi dávno ľudia žili vo svojich malých domčekoch a večer si svietili len sviečkami a petrolejkami. Večer bývala skutočná tma. Keď človek vyšiel na priedomie, celkom prirodzene pozdvihol zrak k oblohe a musel zastať, okúzlený tou krásou nespočetných hviezd. Do mysle sa mu hneď natískala myšlienka o veľkom Stvoriteľovi, ktorý to všetko dal do pohybu a všetky hviezdy pozná po mene. Pre nás, ľudí 21. storočia, je už akési prirodzené pozerať na svet typickým „prízemným pohľadom“. Občas si dokonca nedovidíme ani na koniec nosa… Nie div, že sa nám potom svet zdá ponurý, život jednotvárne nudný a všetko naokolo trápne primitívne. A keby sme aj chceli pozdvihnúť zrak k nebu, kvôli žiari pouličných lámp a clone smogu by sme nevideli takmer nič zázračné.
Práve preto je dôležité aspoň občas odísť z ruchu mesta von do prírody a pozdvihnúť zrak. Aby sme nezabudli, kto to všetko stvoril a kto bdie aj nad nami.

Bože, vďaka za hviezdnatú oblohu a za krásu prírody, ktorou sa nám stále pripomínaš a uisťuješ nás o svojej starostlivosti.

Stanislav Bielik