Hospodin má záľubu v tých, čo sa ho boja, v tých, čo očakávajú jeho milosť. Žalmy 147,11

Raz mi moja spolužiačka povedala, ako skrze odpoveď svojej maminy pochopila o trochu viac Božiu lásku. Rozprávala, že jej staršia sestra bola hanbou rodiny. Neustále jej po rozume chodili chlapci, kradla peniaze a od roboty utekala. A ona, hoci mladšia, stále pracovala, príkladne sa správala a bola vzorom pre svojich vrstovníkov. No videla, že matka ich miluje obe rovnako. A tak sa jej v dospelosti , keď to už nemohla vydržať, spýtala, prečo medzi nimi nikdy nerobila rozdiel. Odpoveď bola jasná: „Ale veď aj ona je moja dcéra.“
Boh nás miluje nie preto, akí sme, ale preto, že sme Jeho deti. A to nedokáže zmeniť ani hriech, ani naše rozhodnutia. Rodičia milujú svoje deti aj napriek tomu, aké sú, pretože sú to ich deti a to nezmení ani ich odmietanie či zlé správanie.
Predsa však tento starozmluvný žalm i novozmluvné texty vyvyšujú jeden druh lásky, a to lásku opätovanú: „Ježiš mal rád Martu, jej sestru i Lazára“ (Jn 11,5).
Niet mocnejšieho puta ako je to, ktoré sa zrodí, keď sa človek zamiluje do Boha, ktorý ho miluje už od počiatku a on preto nemusel urobiť nič. V tejto láske má aj Hospodin záľubu.

Ďakujem, Otče, že láska, ktorou ma miluješ sa nezakladá na mojich výkonoch ani dobrých skutkoch, ale na tom, že som Tvojím dieťaťom, ktoré vyšlo z Tvojej ruky.

Michal Fulier