Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve – a to všetko mocou Pána, ktorý je Duch. 2. Korinťanom 3,18

Keď som ešte chodil do mládeže, tak sme raz diskutovali o tom, či má byť kresťanstvo na človeku vidieť. Či sa ten pokoj, ktorý máme mať v srdci, nejako objaví aj na našej tvári. Záver znel: Nie. Je to celkom logické. Spomeňte si na váš najväčší kresťanský vzor – tvári sa vždy uvoľnene a radostne?
Napriek tomu sa kresťania líšia a musia líšiť. Raz mi ponúkal mních z hnutia Hare Krišna knihy a ja som mu povedal, že som kresťan. Odpovedal, že tak vyzerám. Bol som oblečený ako bežný človek, a on to aj tak vycítil.
Nielen podľa oblečenia, ale aj podľa reči a celkového vyznenia je možné od seba rozoznať kresťana, bežného sekulárneho človeka alebo napríklad pankáča. Nemôžete to kontrolovať, je to podprahové. Vlastne si to sami ani nevšimnete, ako Mojžiš, ktorý žiaril, keď išiel z vrchu. Je to aj určitá spätná väzba, ako veľmi sa v nás zakorenilo kresťanstvo.
Nechcem byť viac konkrétny. Sami odhaľte, čo vo vašom prípade znamená zrkadlenie Kristovej tváre.

Pane Bože, robíš zo mňa iného človeka. Som iný, ako som býval a som iný ako ľudia, ktorí Ťa nepoznajú. Kiež sa tejto svojej inakosti nezľaknem a nebojím sa byť iným ako je svet.

Pavel Kostečka