Lebo pred Bohom nie sú spravodliví poslucháči Zákona, ale ospravedlnení budú plnitelia Zákona. Rimanom 2,13

Tento krátky výrok by nás bez znalosti kontextu mohol ľahko zmiasť. Završuje totiž Pavlovu predchádzajúcu logiku odsúdenia tých, ktorí hrešili napriek znalosti Zákona (v judaizme), aj druhých, ktorí hrešili „bez zákona“ (pohania).
Veriacemu zo židovstva Pavol v prvých troch kapitolách ukazuje, že ľudská nedostatočnosť voči Zákonu musí byť – a je – z Božej milosti vyriešená inak, „bez skutkov zákona“. Všíma si tiež, že „étos Zákona“ – akési základné morálne smerovanie – rozpoznávajú aj pohania. Bez Krista však jedni ani druhí nemôžu splniť Zákon ako meradlo dobrého a zlého. Cesta, ku ktorej Pavol pozve čitateľa v 7. a 8. kapitole,
preto hovorí: Aby si naplnil Zákon, ktorý ťa sám zachrániť nedokáže, skry sa v Kristovi, a potom budeš posilnený mocou Ducha, aby si nepodľahol každému pokušeniu či sebectvu (Rim 8,1–4).
Zákon je u Pavla napĺňaný, zavŕšený tým, že prijmeme Krista a evanjelium – má k tomu viesť (Rim 10,4). Duch Svätý je potom tým činiteľom, ktorý posilňuje našu ľudskú slabosť voči vplyvu hriechu. Čo sme „vo veľkom“ prijali kedysi svojím obrátením, máme „v malom“ znovu prijať aj dnes.

Bože, daj, aby tento zdanlivo drobný výrok bol podnetom na nové „malé obrátenie“ v tento deň.

Roman Mach