Ja však chcem hľadieť na Hospodina, čakať budem na Boha svojej spásy. Môj Boh ma vypočuje. Micheáš 7,7

K týmto slovám môžu viesť prinajmenšom dva dôvody:
1. keď človek vierou vkladá svoju nádej v Boha;
2. keď máme osobnú skúsenosť, že Boh už v minulosti (napríklad aj neraz) vyslyšal (naše) volanie k Nemu…
Aj ľuďom, ktorí o sebe tvrdia, že sú „neveriaci“, v krízových situáciách úplne mimovoľne vykĺzne z úst:
„Pane Bože“ alebo „Ježišu Kriste“. Ich pohľad zamieri hore a ich zopäté ruky úplne mimovoľne zaujmú modlitebný postoj.
K spomínaným dvom dôvodom pridajme ešte tretí, možno najobjektívnejší. Je to skutočnosť, že bez ohľadu na to, čo si myslíme o Bohu a ako ho hodnotíme, je stále rovnaký. Súčasťou toho je Jeho stála pripravenosť ponúknuť nám to, čo každý človek potrebuje a po čom v najvnútornejšej skrytosti svojho života túži. Ponúka nám nádej a túžbu po niečom lepšom – po lepších vzťahoch, zdraví a po lepšom životnom prostredí.
V čase, o ktorom sa hovorí, že „isté je len to, že všetko je neisté“, nám Boh naplnenie toho všetkého ponúka v Ježišovi Kristovi. Dal sám seba ako záruku a stal sa zdrojom nádeje na to všetko.

Bože, vďaka, že nám do našich neistôt a neistých časov, ktoré prežívame, ponúkaš sám seba. Nech sa o Teba opierame aj dnes s vierou a nádejou, že nás spasíš vďaka Ježišovi Kristovi.

Libor Škrla