Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, pomalý do hnevu. Lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. Jakub 1,19–20

Jakub Zebedejov, Syn hromu, je svedectvom o možnej premene každého človeka. Od koho iného by text o pomalosti k hnevu znel lepšie ako od chronického búrliváka?
Alebo iný príbeh životného poučenia z dôsledkov svojho „hnevu“. Odcitujem výňatok z listu odsúdeného trojnásobného vraha, napísaný s dátumom 5. 6. 2018.
„Som medzi štyrmi stenami a mrežami na oknách. Tu žijem a tu pravdepodobne zomriem. Mám doživotie! Ďakujem za tento trest, ktorý mi pomohol veľa pochopiť a je mi veľkou nádejou. Nádejou, ktorú som našiel v Ježišovi Kristovi. Prosím Boha o odpustenie mojich hriechov a modlím sa za druhých… Som sám, nepatrím k žiadnej cirkvi, kto by ma aj prijal? … Ale mám spoločenstvo mojich priateľov. Vďaka Bohu nebudem sám! Mám priateľov, čo sa priatelia s Bohom, a ako je známe: Boh nikdy neopúšťa priateľov svojich priateľov.“
Tak. Svedectvo pre bratov by sme týmto teda mali. Alebo že by to mohlo platiť aj pre sestry?

Bože, vopred ďakujem za ďalšiu lekciu v rýchlosti k počúvaniu a pomalosti k rozprávaniu. Nech je dnes môj jazyk v Tvojej réžii.

Aleš Kocián