Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, pomalý do hnevu. Lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. Jakub 1,19–20

Keď Lukáš píše o dvanásťročnom Ježišovi, ako sa počas veľkonočných sviatkov stratil rodičom, zmieňuje sa, že Ježiš v chráme najprv načúval, potom sa pýtal a až tak dával on sám odpovede. Všimli ste si to? My sme nadšení, že všetci boli fascinovaní jeho odpoveďami. Ale ako sa zdá, aj ten, kto má čo povedať, urobí dobre, keď najprv počúva a pýta sa a až potom hovorí.
O niekoľko kapitol ďalej chcú Jakub a Ján privolať oheň z neba na Samársku dedinu, kde ich neprijali. Ešteže sa vopred opýtali. Ako sa zdá, hnevom a trestom sa dá docieliť len veľmi málo. Nie sú veru zdrojom Božej spravodlivosti.
Majme to na pamäti. Vždy a všade. Nielen na verejnosti, v práci, škole, ale aj doma za zatvorenými dverami. Zrejme sa uchránime pred mnohým zlom a smútkom.

Pane, Ty vieš, ako ľahko sa rozhnevám, najmä, keď ma zmáhajú povinnosti a únava. Prosím, nauč ma počúvať a chráň ma pred mojím vlastným hnevom a zlými slovami.

Soňa Sílová