Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, pomalý do hnevu. Lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. Jakub 1,19–20

Ako ľahko sa dokážeme rozhnevať. Stačí jeden ponáhľajúci sa či menej ohľaduplný vodič a z našich úst plynú slová, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani onen ,príslovečný remeselník’ a my sme sklamaní sami zo seba, z toho, že sme sa opäť nechali „vytočiť“. V skutočnosti nejde o našu pevnú vôľu, o sebaovládanie, ale o Božiu spravodlivosť v našom živote. Boli by sme radi, aby to bolo práve naše sebaovládanie a vôľa, čo umožnia presadiť Božiu spravodlivosť. A keď sa nám to príliš nedarí, tak aspoň slovami a horlivosťou presviedčame seba a možno aj svoje okolie, že to tak je.
Napodiv, Božia spravodlivosť sa dokáže presadiť sama, je to dar Božej milosti. Od nás sa očakáva, že budeme počúvať, načúvať Bohu a jeho slovu. To sa však nedá dosť dobre, ak sme veľavravní, rozhorčení ba dokonca nahnevaní. Vtedy totiž počujeme iba svoje vlastné slová, svoje vlastné emócie a nie sme schopní počuť Boží hlas.
Ostatne aj to sebaovládanie, aj tá horlivosť je pôsobená Duchom Svätým.

Pane, prosím o trpezlivosť a tichosť, aby som bol schopný načúvať

Tebe i druhým.

Zdeněk Martásek