On to počul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Matúš 9,12.13

Považujem sa za vášnivého čitateľa, ale Dostojevského Zločin a trest je jediná kniha veľkého ruského klasika, ktorú som kedy čítal (áno, aj Bratia Karamazovci stále smutne čakajú na hornej poličke mojej knižnice). Tento román čitateľovi ponúka fascinujúci a hlboký pohľad do svedomia človeka obťaženého strašnou vinou. Vinou spôsobenou vraždou ženy. Dostojevský nás presviedča, že výčitky svedomia sú natoľko trýznivé, že človek nemá možnosť úniku. Buď spácha samovraždu alebo nájde odpustenie. Lenže ono to asi nie je pravda. Človek, ktorý je príliš otupený voči zlu, môže aj po spáchaní veľkého zla spať veľmi pokojne. Prvým krokom je teda pripustiť, že mi ľudia sme {chorí. Ešte inak – pripustiť, že ja som chorý a potrebujem lekára, ktorý dáva odpustenie. Ja som hriešnik. Ježiš to hovorí príkro – pozývam hriešnikov, nie spravodlivých. Ak nie som hriešnik, nie som do jeho kráľovstva pozývaný.

Pane, daj mi vidieť moju chorobu. Odstráň ilúzie, ktoré si okolo seba spriadam.

Michal Balcar