Peter sa teda ujal slova a povedal: „Naozaj poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.“ Skutky 10,34.35

Žijeme v spoločnosti, ktorá rada delí ľudí na „nás“ a „ich“, prípadne na „naše“ a „cudzie“. „Naši“ hovoria rovnakým jazykom, majú rovnakú farbu pleti, vidia podobne svetové dianie alebo, napríklad volili rovnakú stranu ako ja. Ak sme veriaci, potom „naši“ sú tí, s ktorými sa zhodneme na vierouke alebo, napríklad na prístupe k ordinácii žien. Ak niektorí ľudia tieto požiadavky nespĺňajú, potom už sú to tí „cudzí“, akísi „oni“. A tí sú vždy podozriví, problematickí, vidíme v nich hrozbu pre nás samotných, pre svet či pre Cirkev. Samozrejme, že tí „iní“ niekedy skutočne môžu byť nebezpeční, ale asi to neplatí automaticky.
S čiernobielym videním zápasila aj prvotná cirkev. Stretnutie s ľuďmi, ktorí boli „iní“, im bralo istotu a vzbudzovalo v nich obavy. Ku Kristovi sa teraz hlásili nielen Židia, ale aj noví ľudia, ktorí pochádzali z inej kultúry. Bolo preto ťažké pripustiť si, že by aj „oni“ boli rovnakými Božími deťmi ako „my“. Preto Pán Boh trpezlivo učil svoju Cirkev, že je síce správne odmietnuť všetko, čo by bolo hriešne a bezbožné, ale napriek tomu môžeme milovať aj tých, ktorí sú o toľko iní ako my. Pretože tak to robí aj On.

Pane Bože, nie je pre mňa ľahké mať rád ľudí, ktorí sú iní. Chcem sa však učiť vidieť ich tak, ako ich vidíš Ty.

Oldřich Svoboda