Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich previnenia, aj vám odpustí váš nebeský Otec. Matúš 6,14

Prečo vlastne odpúšťať? Kvôli komu? Možno to vyznie príliš egoisticky, ale odpúšťam predovšetkým kvôli sebe samému. Nechcem v sebe živiť pocit ukrivdenia, zatrpknutosť, zlobu, to zovretie neodpustením, ktoré ma rozožiera zvnútra.
Ako to podľa mňa krásne a vtipne vyjadril jeden český herec: „Čo idem urobiť každé ráno po prebudení? Odpustiť. Čo idem urobiť niekoľkokrát počas dňa? Odpustiť. Čo sa deje, keď neodpustím? Tak ma to zviera, tlačí, ťaží a ja cítim, že jednoducho musím odpustiť.“ Ale dá sa to odpustiť? Odpustiť naozaj niečo, čo nás zranilo, zasiahlo, ublížilo? Želám každému z nás, nech prežije ten Boží zázrak, keď sa zdvihnem od modlitby a mám silné vedomie a pokoj v tom, že som prežil odpustenie a že je to konečne preč. Že ani neviem ako, nijako som sa o to nezaslúžil, ale už ma to ako človeka nerozožiera.
Dávno som zistil, že to nedosiahnem sám. To nejde. Často je to nad naše ľudské možnosti a schopnosti, odpustiť, pustiť to preč, zbaviť sa toho. Odpúšťam tým, že Boh premieňa moje zmýšľanie. Ako? Tým, že prežívam možno ten najväčší zázrak, že Boh odpúšťa mne a že to robí rád.

Pomôž mi, napríklad práve dnešný deň prežiť skúsenosť odpustenia. Skúsenosť, že tú starú, nepríjemnú krivdu pustím preč.

Tomáš Harastej