Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete – žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a vystatovanie sa blahobytom –, nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pomíňa aj so svojou žiadostivosťou. Kto však plní Božiu vôľu, zostáva naveky. 1. Jánova 2,15–17

Nemilovať svet. Čo to znamená? A čo je vlastne svet? Aby som vedel, čo nemám milovať, musím vedieť, čo tým svetom Ján myslel. Domnievam sa, že väčšina z nás vie, čo je svet. Možno sa však tak trochu robíme, že nevieme, pretože kým to nevieme , tak si nemusíme klásť otázku, či ho náhodou nemilujeme.
Nejde o to vo svete nebyť a nežiť v ňom, ale nemilovať ho. Neznamená to utiecť do sveta sakrálneho zátišia, odmietajúc všetko, čo by mohlo „byť zo sveta“, to, čo je v spoločnosti a ako spoločnosť a svet okolo nás žije. Nemáme si zamilovať svet, možno filozofiu „sveta“, ale máme milovať ľudí, ktorí sú vo svete. A preto si uvedomujem, že nám nezostáva nič iné, než prosiť o múdrosť. Čo je trendom – filozofiou – dnešného sveta? Ja? Úspech? Túžba mať? Niečo znamenať? A zase ja?
V texte sú s výrazom svet spojené slová ako žiadostivosť a blahobyt. Ako kresťania by sme si mali uvedomovať, po čom vo svojom živote dychtíme, túžime a na čom si zakladáme. Ján smutne konštatuje, že ak dychtím a túžim po tom, čo je na svete, tak vo mne nemôže byť Božia láska. Moje nastavenie nie je v súlade s Božou láskou.

Bože, očisti, prosím, moje myslenie a životné túžby.

Tomáš Harastej