Od trónu som počul mohutný hlas: „Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ Zjavenie 21,3.4

Nechcem začínať deň negatívne. Nezľaknite sa, zdanlivo negatívna je len nasledujúca veta. Tento text čítavam na pohreboch. Ani neviem prečo sa k nemu pri tejto príležitosti tak často vraciam. Asi preto, že som optimista každou žilkou. A aj keď sa mi niekedy vynorí v hlave myšlienka na vlastný koniec na tomto svete, často sa potom vraciam k tomuto textu. Mám ho proste rád.
Vlastne ani neviem, aké to tam bude. V detskej sobotnej škole nám naša učiteľka hovorila, že sa v nebi budeme vzdelávať, spievať a rýpať sa v záhonoch. Moje tešenie sa do neba ešte „umocnila“ oznámením, že to budeme robiť večne. Ako desaťročný chlapec som si predstavoval ako celú večnosť spievam, sedím v školskej lavici a mám hlinu za nechtami…
Tento text rezonuje krásnou nádejou. Nehovorí, aké to tam bude. Ale hovorí to najpodstatnejšie – kto tam bude. Bude tam ON – ten, s ktorým chcem prežívať večnosť, ktorý ma tu chcel a chce mať a na kríži visel kvôli mne. Preto sa tam teším.

Bože, teším sa na stretnutie s Tebou.

Tomáš Harastej