Od trónu som počul mohutný hlas: „Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ Zjavenie 21,3.4

Ján mal úžasnú prednosť. Videl nebo – Boha uprostred svojho ľudu. Nepoznám krajší obraz, výstižnejšiu definíciu Božieho kráľovstva. Boží príbytok uprostred ľudí. Boh, ktorý túži po bezprostrednej blízkosti s nami. My však v nebi ešte nie sme. Máme tam možnosť cez prorokovo videnie nahliadnuť, ale ešte tam nie sme. Náš zrak je väčšinu života upretý na zem, na riešenie zložitých otázok a problémov. Realita občas vyvolá slzy na tvári a mnohým trpiacim ich nemá kto zotrieť. V utrpení bývajú osamotení a Boh je pre nich príliš vzdialený. Raz sa to zmení. Boh sa k nám znovu nasťahuje a už navždy ostane s nami.

Bože, nie vždy cítime Tvoju blízkosť. Ďakujem, že sa to zmení a Ty navždy odstrániš z vesmíru všetko zlé, čo vyvoláva na tvárach ľudí slzy.

Mikuláš Pavlík