A máme k nemu pevnú dôveru, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme, vieme i to, že už máme, o čo sme ho žiadali. 1. Jánova 5,14.15

Niekedy sa v náboženstve dosť zdôrazňuje, že by sme mali správne rozumieť Božiemu hlasu a že sa ho máme naučiť počúvať. Pýtame sa, ako nám Boh odpovedá − prostredníctvom ľudí, cez Bibliu, cez prírodu… Snažíme sa čo najlepšie rozumieť Biblii. Študovať ju tak, aby sme v nej objavili to, čo nám Boh chce povedať a tiež aby sme to pochopili. Asi je to tak správne. Avšak tento text nám hovorí, že Boh je ten, kto nás počuje. Alebo ešte lepšie, Boh je ten, kto nás počúva. Je ten, kto ku mne otočí svoju tvár a vníma ma, keď za ním prichádzam. Vie o mne, hoci nie som žiadny prorok ani chýrny kazateľ. Boh sa ku mne skláňa a načúva mi.
Zažil som chvíle, keď som volal k Bohu alebo som sa mu chcel vyrozprávať zo svojho trápenia. V najťažšej chvíli v živote som k Nemu len nejakým spôsobom zavýjal, už ani nehovoril, len stonal. Potom som mohol „zhliadnuť Božiu tvár“ a jeho záujem o mňa. Od tej chvíle mám istotu, že to, čo mám, mám od neho. Môjho syna Kryštofa, ktorému zachránil život. Preto ho dnes oslavujem ako Boha, ktorý ma počúva a má o mňa záujem.

Bože, ďakujem.

Tomáš Harastej