Nech ťa Hospodin požehná a nech ťa ochráni! Nech Hospodin rozjasní nad tebou svoju tvár a nech ti je milostivý! Nech Hospodin obráti svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj! Numeri 6,24–26

ON NIE JE. Veta znejúca z telefónu nedávala zmysel. Kto nie je, prečo nie je, čo sa stalo? Môj mozog potreboval ďalšie informácie, aby to pochopil. V našom myslení je to zariadené tak, že potrebujeme mať vo veciach jasno. Máme totiž pocit, že keď budeme mať dosť informácií, potom budeme mať aj potrebné odpovede na svoje otázky a v našej duši zavládne pokoj a mier. „No predsa Boh nie je,“ zaznelo jasné tvrdenie. Hoci v sobotnej škole by to bol zaujímavý podnet na búrlivú diskusiu, tu išlo o viac. Po ďalšej vete som pochopil, že slová niekedy nestačia. Volajúci človek nechcel viesť filozofickú diskusiu, on oznamoval tragédiu. Umrel mu partner a Boh nič neurobil! Je mu to jedno, mlčí, a tak asi jednoducho nie je.
Zahliadnuť Božiu rozjasnenú tvár na oblohe plnej hviezd je celkom dobre možné, ale vidieť Boží súcit cez čerstvo vyplnený úmrtný list je absurdné.
Ďalšie slová boli len prázdne reči. Niekedy je lepšie s láskavým porozumením mlčať. Umenie čakať na to, kým sa k nám obráti Pánova tvár, je jedno z najväčších. A práve toto čakanie je niekedy neznesiteľne dlhé a bolestivé. Napriek tomu býva zvláštne, že sa k nám Boh obracia oveľa skôr, ako si uvedomíme, že Ho tak zúfalo potrebujeme.

Chcel by som niekedy aspoň zahliadnuť Tvoju tvár.

Marek Škrla