To bola radosť! Záver celoštátnej konferencie cirkvi, poslednej v čase totality, nás v sobotu 25. novembra roku 1989 vrhol priamo do ulíc Prahy naplnenej státisícami demonštrantov, ktorí sa vracali z Letnej. Aj v ďalších českých a slovenských mestách sa ľudia spontánne zhromažďovali a ani jesenný chlad z nich nedokázal vytesniť radosť, ktorou boli naplnení, a my sme sa ich radosťou nechali radi strhnúť. Všetky ich pekné slová, také blízke slovám Písma, ktoré rozoznievali aj naše srdce v čase najhrubšej neslobody, naberali zrazu jasnejšie obrysy a rezonovali v každom, kto vtedy kráčal ulicami miest. Áno, viera, nádej a láska prebudili v tom neopakovateľnom čase radosť v srdci väčšiny z nás. 

Nastal koniec zámernej izolovanosti, diktovanej ľubovôľou mocných. Nastal koniec neslobode. Zrazu sme sa mohli stať rovnoprávnou súčasťou spoločnosti, v ktorej sme žili, a my sme sa tejto príležitosti v návale radosti chopili. V tom roku na námestiach mnohých miest zaznieval aj náš hlas. Bez obáv sme sa delili s ostatnými o naše videnie sveta. „Nech svet konečne vie, kam smeruje naša viera, nádej a láska,“ hovorili sme si. Rýchlo sme tiež pochopili, že slová sotva niečo zmôžu, ak nie sú potvrdzované činmi. Navzdory tvrdým ranám minulého režimu, ktorý si zlomyseľne pohrával s osudmi tisícov, ktorých životy boli späté s vierou, nádejou i láskou, a kruto limitoval ich rozvoj, pustili sa mnohí z nás v medziach svojich možností a o to s väčším odhodlaním do práce pre spoločnosť. 

Účasťou v celospoločensky i občiansky prospešných aktivitách získala naša cirkev za posledných tridsať rokov uznanie a rešpekt. Máme obetavých ľudí v kaplánskych službách armády, v nemocniciach i vo väzniciach. Účinne poskytujeme pomoc v humanitárnej i sociálnej oblasti. Sú medzi nami lekári i vedeckí pracovníci. Dnes sa už nikto nevysmieva nášmu dôrazu na zdravý spôsob života spojený nielen s úctou k ľudskému telu, ale aj s citlivým prístupom k ekologickým problémom. 

Emancipačné úsilie v rámci cirkvi však prinieslo aj svoje negatívne dôsledky. Bez veľkého usilovania a často príliš ľahko sme sa stali súčasťou hlavného smerovania ponovembrovej spoločnosti, ktorá je orientovaná na spotrebovávanie. Pred spontánnou radosťou ako dôsledkom života vo viere, nádeji a láske, sme dali prednosť módne formulovanému receptu: „Urob si radosť.“ Nie div, že individualizácia a zahľadenosť do seba samého, ktoré sú dôsledkom takého radovania, destabilizujú medziľudské vzťahy i v cirkvi. S pokorou vyznávame, že sme sa pokiaľ ide o prežívanie skutočnej radosti vzdialili z cesty, ktorá je motivovaná vierou, nádejou a láskou. 

Nech nás súčasné spomínanie na dni nebývalých zmien motivuje okrem vďačnosti k odvahe hľadať cesty k porozumeniu skutočných potrieb bolestivo rozdelenej spoločnosti. Že ide o cestu neľahkú, je zrejmé. S tým, ktorého sme prijali vierou, čakáme ho s nádejou a žijeme jeho láskou, to však dokážeme, “… aby moja radosť bola vo vás a aby vaša radosť bola úplná.” (Ján 15,11)

Mikuláš Pavlík, predseda Česko-Slovenskej únie Cirkvi adventistov siedmeho dňa 

Zdieľať tento článok:

Najnovšie články

Odporúčame

  • Inšpiratívne zamyslenie z Biblie
  • Sobotná škola
  • Priamy prenos bohoslužieb
  • Spievajme Hospodinovi