O chvíľu prišli tí, čo tam stáli, a povedali Petrovi: Veru, aj ty si jeden z nich! Veď aj tvoje nárečie ťa prezrádza! Vtedy sa začal zaklínať a zaprisahávať: Nepoznám toho človeka! Vtom zaspieval kohút. Tu sa Peter rozpamätal na Ježišovo slovo: Skôr ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš. Vyšiel von a horko zaplakal. Evanjelium podľa Matúša 26,73-75
Prišla Petrova hodina. Peter zlyháva nie raz, ale hneď trikrát. S každou ďalšou otázkou je to horšie a horšie.
Najhorší okamih nastane, keď príbuzný sluhu s uzdraveným uchom spozná Petra vďaka jeho galilejskému prízvuku. (Ján 18,26.10; Mar 14,70) Po tomto treťom obvinení Peter úplne stratí hlavu a začne „sa zaklínať a zaprisahávať: Človeka, o ktorom hovoríte, nepoznám!“ (Mar 14,71)
Peter zašiel vo svojom zapieraní tak ďaleko, ako to len bolo možné. Existujú prinajmenšom tri varianty, ktoré vysvetľujú jeho zaklínanie a zaprisahávanie. Po prvé, že použil neslušné slová. Už to by bolo dosť zlé, ale zrejme šlo o niečo horšie.
Druhý výklad hovorí, že prisahal na Božie meno, že Ježiša nepozná. Svoje zapretie obalil do prísahy, ktorá volala Boha za svedka toho, že hovorí pravdu.
Ale tretí variant je ešte horší než prvé dva. R.T. France sa domnieva, že Peter dokonca Ježiša preklial, aby bolo úplne jasné, že nie je jeho nasledovníkom.
Nech bolo ono zaklínanie a zaprisahávanie akékoľvek, bola to zrada. Peter, Ježišov hlavný učeník, na celej čiare zaprel svojho Pána. V tej chvíli sa stali najmenej tri veci. Po prvé, zakikiríkal kohút.
Len čo kohút zakikiríkal, „Pán sa obrátil a pozrel na Petra“. (Luk 22,61) Musel to byť veľmi skúmavý a prenikavý pohľad. Nebola v ňom však výčitka: „Vidíš, hovoril som ti to.“ Ellen Whiteová hovorí, že Peter v Ježišovej tvári videl „hlbokú ľútosť a zármutok, no nie hnev“. (TV 497; DA 713). V tej chvíli prebleskla Petrovou mysľou Ježišova predpoveď, že ho zaprie.
Kristov pohľad presahoval medze toho, čo Peter dokázal uniesť. „Vyšiel von a horko zaplakal.“ V tej istej chvíli urobila Petrova viera obrí krok vpred. Ježiš vedel, čo znamenajú tieto slzy pokánia.
Petrova skúsenosť oslovuje každého z nás. Jeho hlavným problémom nebol strach, ale prílišná sebadôvera. Žiadny zbabelec by predsa nenasledoval Ježiša na nebezpečné miesto, na ono osudné nádvorie. Tak ako Petrovi, aj každému z nás by bolo čo vytknúť. Napriek tomu nikto z nás nie je za hranicami Božej milosti.
